Tiež nemám tak obsiahle vedomosti, ale snažím sa.Neviem či si nevytrhol z kontextu, alebo to autor proste omylom prehnal- nešlo samozrejme o ruštinu , ale varianty slovanských jazykov-dnes mnohé nazývame "nárečiamy" naozaj ovládali od Španielska až po ukrajinu celú Európu.
(Nechcem teraz do toho zaťahovať aj Veľkú Brit. ale ... možno nabudúce)
Ťažko sa na to hľadajú dnes dôkazy. Vládnuce bojové aziatské kmene (už sa aj bojím písať Germánov, -ako z textov vyplýva -mi sme boli Germáni)
so svojimi kentum jazykmi a Vatikánskou soldateskou odviedli mravčiu a zároveň mamutiu prácu v likvidácii všetkých písomných aj jazykových stôp o našej vlastnej kultúre od 10 storočia.
Preto dnes skoro nič nenájdeš.Len čriepky. Z toho čo viem si môžeš poskladať aj tak vlastné puzzle.A to sú fakty - nie dohady.
Francúzsky šľachtic De Gobineau ešte zo 17/?/ stor. píše vo svojej knihe o plemenácha národoch sveta , že od Pyrenejí skoro po Paríž a srdce Francie sa nachádzajú celé oblasti SLOVANSKÝCH OSÁD A MESTEČIEK , KDE SA HOVORÍ SLOVANSKÝM JAZYKOM. Ak to tvrdí člen vládnucej vrstvy- tak to má váhu... Podobné správy o stopách slovanského osídlenia - hoci kusé sú zo Španielska. Nechcem tu rozpatlávať Baskov a ich Baskičtinu , ale niekde som to tu spomínal.
O tom že v podstate celé Nemecko , ale hlavne tá časť ktorú pokladajú za svoje ekonomické a kultúrne centrum (Mníchov , Berlín a hlavne na obe strany- aj smerom k moru aj smerom k Rakúsku ) to všetko malo a v podstate má husté slovanské osídlenie . Ani Nemci to nie sú schopný ani dnes poprieť. Nejde to.
Všetky toponimá na mape- (stačí sa pozrieť) sú Slovanské a dodnes voľne čitateľné v češtine a slovenčine . Navyše aj kroniky to dokazujú-nepodarilo sa úplne všetko popáliť a likvidovať.Ako si sa dočítal ŠVÉDSKO netvorili zďaleka Švédi a už dávno je všetkým jasné- akurát sa to blbo píše do múdrych kníh. STRAŠNÍ VIKINGOVIA BOLI NAŠINCI- nevie, či treba byť na to hrdý- ale ...
O Rakúsku škoda hovoriť. Bývalé Noricum je čisto slovanská -priam Slovenská krajina.
No a už sme doma-už ide len Poľsko a Juhoši... Takže čo sa ti nezdá na tvrdení , že celá Európa hovorila slovansky ? _________________ J.
Zmeny v náhľadoch na opficiálnu históriu-rovno poviem FALŠHISTÓRIU- sa valia , ako vlny. Už "sme"nezastaviteľní !
Ponúkam na prečítanie zaujímavú historickú skutočnosť... (aj ostatné články sú tam zaujímavé- odporúčam prednášku p.Hromníka a hlavne you tube vieá.Pre numizmatikov zaujímavý článok o našom BIATECU -Cornus...)
nejdem sa do toho montovat, lebo nemam znalosti ani cas, ale z coho autor vychadza pri tvrdeni, citujem:
"Strata jazykovej a tým vlastne i duchovnej identity sa udiala v XVII. storočí, pričom do tohto obdobia obyvatelia západnej a severnej európy hovorili slovanskými nárečiami (po “rusky”) a písali cyrilikou." _________________ Ne hava ne keman, ve ne kemankeş, ancak erdiren menziline tiri nida-yı Ya Hak
(It's not the wind, the bow nor the archer, its only God who brings your arrow to its target)
Priamo odkazy na videá p.Hromníka. Pre mňa dosť šokujúce odhalenie, ktoré ešte len musím"nejako spracovať" Drávidský svet bohov Višnu , Šivu a spol pod Tatrymy je silná káva...
Zmeny v náhľadoch na opficiálnu históriu-rovno poviem FALŠHISTÓRIU- sa valia , ako vlny. Už "sme"nezastaviteľní !
Ponúkam na prečítanie zaujímavú historickú skutočnosť... (aj ostatné články sú tam zaujímavé- odporúčam prednášku p.Hromníka a hlavne you tube vieá.Pre numizmatikov zaujímavý článok o našom BIATECU -Cornus...)
Nakoniec sa to obráti vždy proti Západu. Som zvedavý ako to bude ďalej v Lýbii. Predbehla Sýriu.
P. Kubala má jediný fakt a to s tou deltou, ale nie pred miliónmi rokov, je trochu úsmevné, že montuje do toho územie pomenované ako Maďarsko, lepšie by bolo napísať Pannonia, ktoré historicky môže byť adekvátnejším pojmom i pre tých milión rokov.
Jen pro upřesnění,pobavil mne pan Kubala ne Assad.Ten vládne ve velice nehomogenním státě se spoustou různých náboženských směrů a drží je zkrátka ,včetně muslimů.Je možné že po jeho pádu to tam dopadne jako v Jugoslávii.
Jenom pro upřesnění,pobavil mne pan Kubala ne Assad,ten vlastně vládne velice nehomogenímu státu se spoustou náboženských směrů a drží muslimy zkrátka.Je pravděpodobné že v případě jeho pádu to tam dopadne jako v Jugoslávii
Keď počujeme z médií ako tam chcú pomocou vojenskej intervencie zaviesť demokraciu, je to hovadina non plus ultra. V tejto krajine už demokracia je. Počas našej návštevy práve prebiehali regionálne voľby (prvé po cca 50 rokoch). Tento rok ich čaká novela ústavy, kde sa má vyškrtnúť článok o vedúcej úlohe komunistickej strany a následne na to majú byť parlamentné voľby. V roku 2014 majú byť prezidentské voľby.
Apropo prezident Assad. Ten tu má nevídanú podporu vďaka svojej politike a reformám, ktoré robí. V mestách sa organizujú niekoľko miliónové manifestácie na jeho podporu. O tom v našich končinách však málokto vie.
zdroj : http://www.zvedavec.org/komentare/2012/02/4815-navsteva-slovenske-delegace-v-syrii.htm[/quote]
Pan Kubala mne opravdu pobavil,panečku taková porce demokracie po mnoha desítkách let vyjímečného stavu, a za 2 roky,až zlikviduje poslední oponenty možná budou i prezidentské volby
Stránku p. Vargu som trochu prevetral. Je to veľmi zaujímavý pohľad z "maďarskej " strany -teda od (slovenského maďara ) Neviem za čo sa p. Varga viac pokladá- hoci z jeho článkov vychádza , že je to vlastne jedno-čo mi je blízke. Dokonca aj jeho jazykové "cvičenia" sú mi simpatické svojim smerovaním do jednoho zdroja.
Len ním citovaný a zverejnený článok- či skôr " pavedecké rasistické" pojednanie od Magyara Adorjána o Maďarskom pôvode ľudí ma trochu šokovalo... Toto k tomu napísalp.Varga:
Myslím si, že k tejto téme a na ukážku stačí týchto 24 strán z knihy Magyara Adorjána, ktorej názov je „Pravzdelanosť“. Bolo by treba hlbšie preštudovať túto knížku, lebo cez ľudové umenie, folklór a cez jazykové porovnania, cez ľudové rozprávky nám ukazuje, aká bola „pravzdelanosť“ obyčajných ľudí v strednej Európe, ale aj vo svete. Hlbšie štúdium pre
Slovákov má ale, takú menšiu prekážku, že by bolo treba preložiť ešte ďalších zhruba 2200 strán do slovenčiny. Ak má niekto čas a záujem, pdf verzie sú k dispozícii!
Magyar Adorján: Pravzdelanosť- Szemere(prakmeň Semere) 73. str.- 97. str.
Päťková-desiatková číselná sústava je odvodená na základe počtov piatich a piatich prstov dvoch naších rúk. Podľa toho potom by mala byť úplnou samozrejmosťou, že vytvorenie trojkovej-šesťkovej-tuctovej sústavy budeme hľadať u ľudstva s tromi prstami na rukách.
Môžeme teda predpokladať, že obojživelné praľudstvo, o čom hovorí aj legenda o Oanesovi malo na rukách tri prsty, čiže mali také ruky, ako zobrazňujú Maoriovia svojich bohov a aké
ruky mali hore spomenutí praľudia. To nám vysvetlí aj to, prečo Sumeri, ktorí mali päť prstov, počítali v šesťkovom číselnom systéme, čiže preto, lebo to zdedili od obojživeľného
praľudstva, čo je charakteristické aj pre spoločnosti vedené ženami a úznávajúce prednosť ženského princípu. My, ale legendu o Oanesovi poznáme na základe gréckych záznamov,
hoci pôvod majú v Kaldei. To znamená, že grécke zápisy sú z rúk Semitov, ale Semiti to len zdedili od Sumerov a podľa mňa, tak sa stalo, že sa prelokalizovala na tamajšie more.
Ja si myslím, že pôvod trojprstého obojživeľného ľudstva je taktiež na území Karpatskej kotliny ešte v tých časoch, keď bola pokrytá morom. Tu v stavbách postavených na stĺpoch žili
obojživelní ľudia od ktorých pochádza tak 100 000 rokov stará stlpovitá stavebná kultúra cicavcového ľudstva. Moju teóriu podporuje aj to, že dnes okrem jaskýň pohoria „Kras“ (zabudnutý Gemersko-Turniansky kras, lebo pekne sa rozdelilo na maďarskú časť Aggtelek a na Slovenský kras) čiže na okraji pravekého Maďarska, nikde na Zemi nežije trojprstý obojživeľný zvierací druh.
Sú to už len zdegenerovaní príbuzní toho druhu, ktorých predkovia
niekedy v praveku vytvorili vysokovyspelú kultúru. Je to zázrak, že pomenovanie tohto tvora v ľudovej slovesnosti do dnešného dňa zachovalo v tvare „ember = človek“. Toto pomenovanie teraz nikto nechápe, a keď dnes toto vo vode žijúce zviera má dĺžku len
niekoľko decimetrov, a vôbec sa nepodobá na človeka, pre niektorých toto pomenovanie sa zdá zvláštne, dokonca smiešne. My, ktrorí začíname vidieť aj do sveta našej prakultúry, už to pomenovanie pochopíme. Viacejkrát som spomenul už Csallóköz(Čallóköz) = Źitný ostrov, ten ostrov, lepšie povedané ostrovy, z ktorých zo stredného a väčšieho sa pochádza podľa naších pralegiend Maďarstvo.
Podľa mňa, ale Žitný Ostrov(Csallóköz) v skorších geologických časoch nemal ten tvar, ktorý dnes poznáme, ale predstavoval deltu Dunaja, takže jeho tvar mohol vyzerať skôr ako, tvar „a“ na nakreslenom obrázku.
Vtedy ešte Veľká uhorská nížina(Nagyalföld) bola pokrytá morom, ktorého časťou, alebo skôr zálivom bola spodná časť dnešného Žitného ostrova. To muselo byť ešte v tých časoch, keď dnešné cicavcové ľudstvo neexistovalo, ale už mohlo žiť obojživeľné praľudstvo, ako som to vydedukoval z naších ľudových rozprávok.
Toto ľudstvo už mohlo žiť v tom čase v bažinatej, močaristej delte Dunaja, alebo aj na močaristom území dnešného jazera Fertő, ktoré v tom čase sa rozprestieralo na oveľa väčšom teritóriu a predstavovalo ideálne životné prostredie pre v polovici vodný životný štýl používajúcich obojživeľných ľudí. Dnešný, alebo k dnešnému podobný tvar tieto ostrovy mohli získať len po upadnutí mora z Veľkej uhorskej nížiny, keď deltu tvoriace štyri ramená rieky sa spojili pri dnešnom Komárne(Komárom) a
spolu tiekli ďalej, ako rieka Dunaj.(obrázok „b”)
Toto už je perla !
" Pred niekoľkými stranami som nakreslil Žitný ostrov tak, ako vyzerá dnes. Keď si predstavíme severná časť, tak vnútorné rameno je dnes veľmi krátke (na obrázku naznačená 2-kou) toto vnútorné rameno Dunaja bolo dlhšie, a južné vonkajšie (na obrázku značená 4- kou) rameno Dunaja, takisto bolo dlhšie.
Ak nakreslíme niekdajší stav, tak dostaneme tvar, ako je na obrázku kresba „c“., ak to ďalej štylizujeme, tak dostaneme tvar, ktorý som naznačil na obrázku „d“. To je dokonalý tvar szem = oka aj s dvomi očnými viečkami, ale môže byť aj zobrazenie ženského pohlavného orgánu aj s dvomi malými pyskami ohanbia.
V prednej-Ázii je to Istár-Szemiramis(Ištár-Semiramis), u Rímnov
Venus-Venuša, ktorú uctievali, ako svoju božskú pramatku, u nás je to Ilona, alebo Élet anya = Matka života, ktorú úctievame , ako pramatku „maďarstva“, alebo ľudstva.
Podľa Biblie tú, Pánom Bohom „rastlinami pekne ozdobennú záhradu“, čiže Pozemný Raj obtekajú štyri rieky, ktoré sú „rozvetvené z jednej rieky“ na štyri. Biblia vymenuje tieto štyriramená rieky: Pison(Pišon), Gikhon, Hiddékel a Eufrat. Z pomenovania Eufrat a z toho, že záhrada sa rozprestiera od vlasti Židov na Východ = Napkelet, je jasné, že Židia si mysleli na územie medzi Eufratom a Tigrisom, čiže na Mezopotámiu.
Faktom je, že aj grécke slovo „Mesopotamia” znamené Medziriečie, čiže Csallóköz(Čallóköz) = Žitný ostrov. To znamená, že Židia, ktorí o pravom Csallóköz(Čallóköz) = Žitnom ostrove už nič nevedeli, staré tradície,
ktoré počuli od niektorých našich prakmeňov, prelokalizovali na územie Mezopotámie. Etnografom takéto prelokalizácie sú známe. Vieme, že túto legendu Gréci prelokalizovali na Západ = Napnyugat(Napňugat) na „Ostrov Hesperíd“.
Za ďalšie podľa Biblie je prvé rameno pomenované na [b]Pišon. Nie je to kúzelné, že presne pri Csallóköz(Čallóköz) = Žitnom ostrove, v oblasti oddelenia prvého „ramena Dunaja=Dunaág“ stojí mesto Pozsony(Požoň)- Bratislava, starým menom Poson(Pošon), ale u Rímanov, keď mesto patrilo do ich impéria do hlásky sa rovná jeho meno, s menom Bilie, volalo sa Pison(Pišon). Odkiaľ mohli zobrať Rímania toto pomenovanie, ak oni o Biblii ešte nič nevedeli?
[/b]
Už som hovoril o tom, že v našom prajazyku „magyar“ znamenal len „človek“, podľa toho naši predkovia chápali to tak, že z tohto ostrova sa pochádza ľudstvo, takže aj prakmeňom ľudstva bolo Maďarstvo.
Podľa mňa, ale Žitný Ostrov(Csallóköz) v skorších geologických časoch nemal ten tvar, ktorý dnes poznáme, ale predstavoval deltu Dunaja, takže jeho tvar mohol vyzerať skôr ako, tvar „a“ na nakreslenom obrázku.
Vtedy ešte Veľká uhorská nížina(Nagyalföld) bola pokrytá morom, ktorého časťou, alebo skôr zálivom bola spodná časť dnešného Žitného ostrova. To muselo byť ešte v tých časoch, keď dnešné cicavcové ľudstvo neexistovalo, ale už mohlo žiť obojživeľné praľudstvo, ako
som to vydedukoval z naších ľudových rozprávok. Toto ľudstvo už mohlo žiť v tom čase v bažinatej, močaristej delte Dunaja, alebo aj na močaristom území dnešného jazera Fertő, ktoré v tom čase sa rozprestieralo na oveľa väčšom teritóriu a predstavovalo ideálne životné
prostredie pre v polovici vodný životný štýl používajúcich obojživeľných ľudí.
Dnešný, alebo k dnešnému podobný tvar tieto ostrovy mohli získať len po upadnutí mora z Veľkej uhorskej nížiny, keď deltu tvoriace štyri ramená rieky sa spojili pri dnešnom Komárne(Komárom) a spolu tiekli ďalej, ako rieka Dunaj.(obrázok „b”)
To som vybral len perličky.je toho ďaleko viac-prečítajte si v originále...
Kriste ! Ešte 2200 strán !!!
Neviem ako to p.Varga myslel.... možno v tom rasisticko/šovinistickom guláši vidí prapôvod nášho európanstva - nie doslovne maďarstva /týka sa to aj Čechov a Moravanov !! / ako autor - ale je to silná káva... _________________ J.
Našiel som veľmi zaujímavý článok na nete od ing.Štefana Vargu na tému Slovensko- Maďarského prekárania.
Zaujíma svojský - a to oceňujem- nie agresívny postoj k hľadaniu spoločných koreňov a toho čo nás spája a nie rozdeľuje. Dokonca využíva aj obľúbenú metódu "hrania" sa zo slovíčkami v snahe o najstarší význam . Ako to už väčšinou býva -niektoré slovné ekvilibristiky sú krkolomné - ale zaujímavé !
Vychádza tiež z už tu spomenutej štúdie prof.Feráka , že sme vlastne v strednej európe geneticky starými obyvateľmi a delia nás ani nie genetické odlišnosti ako skôr jazykovo/kultúrne...
"
Teda podľa prof. Feráka: Slováci sú takí istí autentickí/jedinci/, ako Maďari, Chorváti, Srbi, Poliaci, Ukrajinci, Rusíni a časť Čechov, kde mimo R1A a R1B sa zamiešalo zo 30% nejakých „keltských génov“. Dokonca časť Rusov patrí do R1A haploskupiny.
Na konci mojho článku som navrhoval Maďarom, prevziať záver prof. Feráka v tejto podobe:
Maďarov z nás robí jazyk a kultúra, nie genofond!
Zvláštne ticho je okolo toho, pretože sa vynoril ďalší problém. „Renomovaní“ sú toho názoru, ako sa to dozvieme aj z článku „Dejiny Slovákov“, že maďarčina je hatlaninou z pozbieraných slov, požičaných od Turkov, Mongolov, Slovanov, Germánov, Keltov a Avarov. Keby sa dalo, tak si požičajú nejaké slová z južného pólu od tuleňov.
Napriek mnohým kontroverzným postojom môžem vyhlásiť, že by sa dali hladať spoločné korene slovanských jazykov a maďarčiny. Vyžaduje to, ale plávať proti prúdu.
Najdôležitejším konštatovaním zo záveru prof. Feráka je, že dnešní Maďari sú taktiež potomkami ľudí s „europskými génmi“, ak chcete, tak „slovanskými génmi“. V mojom chápaní významu výrazov: Slovan, Slovien, Sclavus, Slave, Szláv je to aj správne pomenovanie. Teraz to podstatné. Podľa terajších vedomostí genetikov, Slováci a Maďari pred 8 000 rokmi a možno aj z dávnejšej doby, mali spoločných rodičov, čo znamená, že sú „pokrvnými súrodencami“, BRaTmi. Na toto by mi povedal Pál Csáky: „Ty zradca národa!“. Ján Slota neviem, čo by spravil, lebo až 93,3% maďarských mužov má R1A a R1B gény, tak pravdepodobnosť, že tečie v jeho tele rovnaká krv s Csákym, je velmi vysoká. Zdá sa mi, že Ján Slota raz povedal, ak by mal v sebe i len kvapku maďarskej krvi spáchal by samovraždu. Existuje ešte jedna možnosť, prestúpiť k Židom, v tom kultúrnom okruhu totiž bratovražda nie je žiadným problémom, viď. začiatok tzv. kresťanských biblických príbehov „Kain a Ábel“.
Hľadajme spojenie medzi výrazmi, ktoré sa používajú na súrodencov. Slovák používa BRaT, nárečovo som počul aj BRaTu – etymológické odvodenie slov nepoznám. Maďar používa TeSTVéR /teštvér/, kde TeST =telo a VéR=krv (pričom maď. „é“ nie je otvorené, ako slovenské, ale je viacej zatvorené, bližšie k „í“, ale v nárečiach bolo počuť aj VíR, VēiR, VēJR, VeiJR,VæR-VæiR (kde „æ“ je bližšie k „a“ ako k „e“ a je natiahnutý. Používa sa v najsilnejšom poloveckom-palóckom nárečí). Maďar chápe výraz ako „Jedno telo jedna krv“. Treba pripomenúť, že deti a básnici v maďarčine bežne používajú metódu na tvorenie slov „b“. Slovenská podoba by vypadala takto: medveď-bedveď, vlk-blk, ulica-bulica, učiť sa – bučiť sa. Krv = nárečovo VæR z toho vznikne BæR, premiašame so slovenským výrazom a dostaneme BæRaT/u/ - VæRaT/u/. Slovanské jazyky charakteristicky používajú viacej spoluhlások za sebou BRaT, nárečový Maďar BaRāuT, spisovný jazyk BaRáT – slovenský význam PRiaTeĽ (v čase Štúra možno PRiJaŤeĽ alebo PRJāŤeĽ, asi preto, lebo keď sa dáva sľub, tak sa prijíma niečo, aspoň tak sa to píše o Skýtoch). Ak rozdelíme výraz VæRaT/u/, takto VæR ā T/u/, Maďarovi, ktorý pozná nárečia vznikne zrozumiteľný výraz. Bohužiaľ nevznikne dnešnému, lebo povinná školská dochádzka a výchova správnej výslovnosti, za štyri generácie vymazala používanie nárečí a to nielen u Maďarov, ale aj u Slovákov. Porozumie len vtedy, keď prepíšeme na „VéR áLTaL“, čo znamená doslovne „skrz/cez/ krv“. K tomu istému významu sa dopracujeme, ak použijeme výmenu „p“ na „v“. „Vychádza Slnko“ je v maďarčine PiR-KaD, ViR-RaD, alebo takisto PiR-oS, VöR-öS na červenú alebo rudú farbu. Takto PRiJaTeL-ViR aJaTaLö-ViR áLTaLö (kto neverí, že to malé „ö“ tam je, nech skúsi vysloviť pomaly hociktoré slovo, ktoré končí na spoluhlásku, je tam, len ho nepíšeme). To znamená, že aj BRaTa, aj PriaTeĽa, aj TeSTVéR spojí BéR, PéR, VéR, čiže KRV opačne VéR-K.(bez vysvetlenia). Čo nám dá výraz SúRoDeNeC, ak prepíšeme do starého jazyka? Doplníme ё SāRú ĎoeNeC, nárečová maď. ё SzāRó GyöNeK, dnešná eGy SzáLRóL JöNNeK – význam „egy“-jeden, „szál“-cverna, niť, lano, vetva, „jön”-ide, prichádza, teda „idú /prichádzajú/ z jedného lana /krajšie by bolo z jedného lona/,vetvy“.
Výrazy SLoVaN, SLoVeN, SZLáV, SLaVe odvodzujú z latinského SCLaVuS, čomu pripisujú význam SLuHa – SzoLGa. V podstate sa dá aplikovať aj tento spôsob, pritom treba zdôrazniť zložitosť písmena „c“ ktoré sa číta ako „c“,ako „k“ (z toho sa môže premeniť na H, G, Ch), ako „s“ ( Angličan v jednom slove ByCiCLe je schopný čítať BājSiKL, aj jedno aj druhé), môže byť ako „č“ (talian v slove „hľadať“ – CeRCaRe číta ČeRKáRe), ďalej „c“ sa písalo ako „TS“, „TZ“, „č“ ako „TŠ“, „TŽ“, premieňa sa S, Š, Z, Ž a už máme hotový babilon. Skutočnosťou je, že Maďar môže vyčítať so SCLaVuS – SoKaLaVuS-SzōGáLoVuS (kde „s“ je „š“ a „sz“ je „s“), čo znamená obslužný, alebo sluha. Vo väčšine prípadov sluhami sa stanú poľnohospodári a čiastočne remeselníci. Oni pracujú, slúžia, ale história predsa o nich málo hovorí. Históriu píšu o ničomníkoch, ktorí panujú, bojujú a ničia. Učíme sa o nich a ich máme ctiť. Vrátim sa radšej k sluhom, poľnohospodárom. Pozrime sa na to, či by mohli mať výrazy, SCLaVus, SLoVaN atď. aj iný význam, znamenať niečo iné. Najprv dva citáty, ktoré uviedol Gorazd A. Timkovič v diele „Cyrilika je staršia ako glagolika“, ktorého zase „renomovaní“ slovenskí historici nemajú asi v láske.
Citát:
1.Najnovšie bádania ukazujú, že Slovania tvoria autochtónne obyvateľstvo
Európy. Pochádzajú nie z jedného, ale z troch praslovanských plemien, ktoré história pozná pod menami: Skýti, tj. Rusi (plemeno Magog),
Kelti (plemenoGomer), Moscho-Iberi, tj. Mosko-Sibírčania (plemeno Mosoch-Tubal).
Jazyk týchto troch praslovanských plemien už v predhistorických dobách citeľne
ovplyvnil všetky európske jazyky, včítane gréčtiny a latinčiny.
2. Keďže u Praslovanov skýtskeho pôvodu (napr. u podkarpatských Rusínov,
alebo apeninských Etruskov) prevládala tzv. otvorená slabika (tj. každá slabika,
ba dokonca i každé slovo končilo prednostne na samohlásku),......
Podstatná je „otvorenosť“ a to, že Skýti radi používali samohlásky. Každé slovo, ktoré končí na spoluhlásku je skryte otvorené, to je to malé „ö“ naznačené pri áLTaLö, alebo oTeCö, skýtska otvorená podoba oTČe, po maďarsky aTya/aŤa/. Z tohto starého jazyka sa veľa zachovalo v maďarských nárečiach sedliakov a remeselníkov, kde používali veľa samohlások, dokonca ich zdvojovali - „Akou keiby slováuk rozprávaul táukto.“, dokonca existujú také výrazy, ako „övéiéi“, kde „övéi” znamená -jeho „niečo“ z čoho vlastní viac a pomocou „2.éi“ značí, že tí ešte duplom vlastnia niečo.
Teraz vytvorme otvorené slová doplnením samohlások. Napr. öSöoLöaVaaNö, öSöoLöeVeeNö, öSzöaLaaVö, öSöaLaaVö, (pritom angličan číta Slave-sleiv), čiže öSöeLeiVö. Slovákom to asi veľa nenapovie, ale prečítam to takto /s je š/ - Segedínska výslovnosť őŠ öLöVöN, dnes őŠ eLeVeN, - „őš“ je „pra-, predok, starý, „ eleven“- žijúci, alebo živé /ako dieťa, ktoré sa stále hýbe, neposedí/. Prvý význam je „pra-žijúci“, druhá možnosť őŠ éLő VéN – „pra žijúci starec alebo starenka“ (nie sú ostro definované rody,ako mužský, ženským, stredný). Nie je márne rozdeliť na őSz éLöV ( v latinčine u=v nerozlišovalo sa) őSz éLöu, dostane podobu őSz éLő, kde „ősz” je sivovlasý-á-é (pravdaže znamená aj jeseň, ale to vyplýva len z významu viet), sivovlasý už dáva význam starého, „élő” = živý /ako tvor/, alebo žijúci. Toto tvrdia presne o Skýtoch, že sú starší, ako Egypťania.
Vráťme sa ešte k výrazom SLaV, SLaVe, SCLaVuS /čít.sklavus/, doplníme samohlásky a dostaneme öSöaLaVö – őŠeLVö, dnes őŠeLVű, alebo öSöoKöaLaVö – őŠoKeLVű. Pričom őŠ znamená „pra“, eLV = zásada, princíp, „oK“= dôvod, príčina,. Takže „őŠeLV“ znamená „prazásadový“ alebo „verí v praprincípe“, „őŠoK“ = „prapríčina“, „őŠoKeLVű” = „verí v prapríčine”. V podstate aj jeden aj druhý výraz poukazuje na to isté, na vieru prapredkov. Viera Slovanov /ani Maďarov/ v predhistorických dobách nepatrili medzi židovsko-kresťanské viery (ako skoro všetky vierovyznania dnes, ktoré obsahujú „starý zákon”). Preto museli prísť vierozvestci, lebo naši predkovia boli „pohania”. Na prapríčinu máme výraz BoH, alebo BoG, dajme to do starého jazyka BöHö, dnes BőHő (niektorí by mali porozumieť). Bő = voľný (nie tesný, ale voľný), (voľný znamená aj slobodný), bohatý, Hő = teplo. Druhý výraz BöēGö, dnes BőéGő, kde éGő = horiaci. Ak to zhrnieme, tak Boh je voľné, slobodné, bohaté teplo, alebo voľne, slobodne, bohato horiace niečo. Čo to len môže byť? Židia ho volajú JaHVe, starým jazykom Jō HēV, čírou náhodou Jó = dobrý,-á,-é, a HéV = teplo. Je to zašifrovaný výraz na SLNKo, (slunce, солнце, sol atď.) Maďari volajú NaP v starom jazyku „aNaaPa = matkaotec“ ( už dvojpohlavnom tvare). Teraz rozpíšeme slovanský výraz SöLöaNaaKa, dnes SzüLőaNyáCsKa /sülőaňáčka/ vo význame „rodiaca matka, mamička“, s viacerými samohláskami őŠ éLő aNaKa = živá,žijúca pra-matka, to je jedno, ako to prekrúcame. Tieto poznatky treba dať do súvisu s rondelmi /kruhovými járkami/ lengyelskej kultúry, ktoré sú 6 000-8 000 rokov staré alebo aj staršie. Našli sa v Maďarsku, na Slovensku (Bučany, Svodín, Žlkovce, Žitavce, Hosťovce, Topolčianky), v južnom Rakúsku, na južnej Morave, v Čechách, v Bavorsku. Natoľko ospevovaný Stonehenge ( pred.Kristom roky 2 950-1 600) je len dieťa, naproti starobe stredoeuropských stavieb. Väčšinou v tých kruhoch, alebo v ich okolí sa našli aj ženské sochy, sošky tzv.Venuše, znázornené s veľkými rodidlami, nazývajú ich aj MaGNa MaTeR. ( v starom jazyku sa dá dostať aj k tomu, čo to znamená, snáď inokedy)
Pri výraze Slnko a Boh sme spomenuli výraz slobodný -á,-é = szabad a sloboda = szabadság. Rozoberme maďarský výraz. „SzaBaDSáGö“ (sabadšág). Slnko môže byť simbolom slobody. „SzaB aD éS iGa“ „SzaB“ = krája nielen chleba, ale aj strihá /krája/, ako krajčír. „SzaB“ poukazuje aj nato, ako Slnko udáva dráhu planiet, „aD“ = dá, dáva, rozdáva, „éS“ = a, „iGa“ je nárečovo povedané „iGaZ“ = pravda, pravdivý, („iga“ je aj nástroj do čoho bol zapriahnutý vôl, po slovensky „jarmo“, aj Maďari používajú v podobe „járom“). Dostali sme význam, že slobodný je ten ktorý „krája, dáva a je spravodlivý“. Prečítáme zo zadu „SzaBaDéSiGaZ“ (doplníme samohlásky a š=s=z) „aZ iGaZáé oDaB@Sz“, surovo sedliacky preložené „za svoju pravdu jäbne tam“... kde treba. Porozmýšlajme, či podľa tohto sme slobodní? Či nie sme v skutočnosti otrokmi politikov, bankárov, obchodníkov, peňazí a hmotných statkov, a či máme možnosť udrieť tam, kde treba?
Ešte dve poznámky k článku „Dejiny Slovákov“:
Prvá
Citát: Významný maďarský historik F. Salamon o prechode Ugorov cez Karpaty píše: Cez Karpaty prešiel „bez rodín, len z bojovníkov sa skladajúci ugorský jazdecký pluk so slovanskými manželkami a so slovanskými matkami."
„Renomovaní“ historici snáď aj toto uveria, ale sedliacký rozum káže, že bojovník a jeho manželka už tvoria základ rodiny.
Druhá
Kvalifikovaný etymológ sa ľahko dopátra k zneniu najstarších toponymických názvov a pre seriózneho a objektívneho historika početnosť takýchto názvov na danom území je spoľahlivým dôkazom o etnicite a autochtónnosti najstaršieho plošne a trvalo usídleného etnika na tomto území. Toponýmia miestnych názvov dokáže nielen spoľahlivo a presne určiť etnicitu pôvodného osídlenia daného územia, ale aj zmeny v priebehu stáročí.
Teraz sú veľké hádky okolo toho, či SVäToPLuK bol kráľom Slovákov alebo Slovanov.
Keď rozpíšeme slovo SVäToPLuK bez podrobného vysvetlenia dostaneme: öŠVeTö aPLoK, dnes őŠVeTő aPJoK = pra-sejúci otec /lepšie starý otec/, pokračujeme SēäV Tō PaLuKa, SēeV TöR PaLiCa, dnes pravopisne SzéJJeL TöR PáLCa = rozlomí palicu /prút/, öSVä Tö PaLuKa, öSVe TöS PaLuCa, dnes pravopisne öSSze TeSz PáLCa = priloží palice spolu /k sebe,do kopy/. (PáLCa-PaLiCa-PaLiTSa-tvrdo PaRiTSö-hlboko PaRúTSö-Slovania PRúT)
Do jedného slova sme zhustili celú slovenskú povesť „O troch prútoch“ a o Svätoplukovi. Toľko napríklad toho, či sa dá určiť bez pochýb a spoľahlivo etymológia a etnicita nejakého výrazu.
Ponaučenie? - nech si vezme každý sám!
Záver:
Výsledky modernej genetiky poukazujú nato, že Slovania a Maďari mali spoločných predkov v predhistorických dobách. Ak sme žili desiatky tisíc rokov v spoločnej komunite, museli sme spolu komunikovať. Musel existovať spoločný jazyk, z ktorého sa vyvinuli novodobé jazyky. Doplnením slovanských výrazov samohláskami a poukázaním na možné deformácie spoluhlások som chcel demonštrovať, že vzniknú nové výrazy, ktorým už nerozumie ani jedna, ani druhá strana. Táto metóda sa dá využiť aj na maďarské výrazy. SLNKo (rodiaca matka) = NaP, aNaaPa (matkaotec), stačí pridať „h“ aNaaPha ( Ph = F, ako phosphor = fosfor), aNaaFa, aNa a Fő /aNya a Fő/ ( matka hlavná), aNa Fē, dnes aNya FéNy ( matka svetlo, svetelná mať). Dostali sme obidva výrazy SLNKo aj NaP do podoby, kde ich spája materstvo, ženskosť. Dostali sme sa k tomu, ako sa mohli výrazy zdeformovať prepočutím, chybou reči, ale aj zámerným spôsobom, hlavne písaním a čítaním. Jeden písal zprava doľava, druhý opačne. Pri čítaní je to podobné. Kto mal právo písať a čítať v minulosti? Hlavne tzv. „učenci“, vládcovia, farári, neskoršie sa pridali politici a renomovaní vedci. V súčasnosti aj multimédiálne osobnosti.
Takýto vplyvní ľudia zámerne pokazili jazyky, vytvorili tisíce náboženstiev, stovky štátov, aby rozdelili ľudí a mohli nad nimi vládnuť. Ak si to uvedomíme, tak v tejto modernej dobe, nie je na mieste osočovanie, nadradenosť, ani hranie sa na pánov a sluhov. Politické elity v rámci globalizácie sa spojili na celom svete. Teraz sme na rade my obyčajní ľudia. Začnime komunikovať, vzájomne sa spoznávať, hľadať čo je v nás spoločné! Výsledky genetikov nám Maďarom a Slovákom dokazujú spoločných biologických predkov. Treba nájsť ten „spoločný jazyk“. Ja ho volám „starý jazyk“ a v článku som sa snažil dať ukážku, akým smerom sa uberať.
Ing.Varga Štefan
28.augusta,2010
zdroj :http://sokkolda.5mp.eu/web.php?a=sokkolda&o=sZ76zqo_5Z _________________ J.
Kdo vyzbrojuje gang nazvaný „Svobodná syrská armáda“?
Leonid Savin
Nejskandálnější věcí v této hře je napojení „Svobodné syrské armády“ na islámské teroristy a západní zvláštní služby. „Svobodná syrská armáda“ je ozbrojeným křídlem Syrské národní rady, která se staví proti režimu Bashara Assada a je již uznána řadou států na západě. Ačkoliv je tato „armáda“ prezentována opozicí jako organizace dezertérů ze syrských ozbrojených sil a přeběhlíků, je to pravda jen částečně.
Její řady plní arabští mudžahedíni, kteří zabíjeli americké a spojenecké vojáky v Iráku a Afghánistánu, jakož i bojovníci z dalších zemí, kteří přišli do Sýrie, aby tam započali konflikt. Ayman al-Zawahiri, který vede od nedávna Al-Kejdu, vyzval muslimy v Turecku, Iráku, Libanonu, Jordánsku a dalších zemích, aby poskytli „bratrům v Sýrii“ veškerou potřebnou pomoc.
Vloni v listopadu se k v Turecku sídlící „Svobodné syrské armádě“ připojilo asi 600 „Alláhových bojovníků“ z libyjského křídla Al-Kejdy . Vedl je Abdelhakim Belhadj, který je, podle bývalého španělského premiéra Marii Asnara, podezřelý ze spáchání teroristických útoků v Madridu v březnu 2004 . Al-Mahdi Hatari, původem Libyjec, který žil v Irsku, dokud se nepřipojil k Al-Kejdě, byl spatřen poblíž turecké hranice.
Vedl brigádu v Tripolisu a byl, po Belhadjovi, mužem číslo dvě Libyjské vojenské rady . Hatari rezignoval a řekl, že se chce vrátit ke své ženě v Irsku, avšak odešel do Turecka, aby šel do Sýrie jako velitel ozbrojené skupiny (5). Thierry Meyssan píše, že Hatari je napojen na libyjskou ozbrojenou skupinu, která je zařazena na americký seznam teroristických organizací. Byl na palubě Mavi Marmara mezi pro-palestinskými aktivisty (mezi delegáty ve flotile byli agenti amerických tajných služeb) v červnu 2010 . Byl izraelskými zvláštními jednotkami, které na loď zaútočily, raněn a strávil devět dní za mřížemi v Izraeli. Pak byl propuštěn.
Džihádistická internetová fóra poskytují o ozbrojeních a zbraních plynoucích do Sýrie, aby tam byli použiti proti vládě, spoustu informací. Přichází ze sousedních zemí a Turecka. Například internetová stránka Ansar al-Mujahedeen , mezinárodní hlas ozbrojenců (obsahující rovněž ruská wahhabistická videa ozbrojenců), začala vyzývat k džihádu v Sýrii. Jeden z pisatelů fóra, s přezdívkou Nasr al-Din al-Hosni, říká, že Abu Usamah al-Mojahar zemřel na irácko-syrské hranici, při převozu zbraní. 12. února Hamam Said, zastupující Muslimské bratrstvo Jordánska, také vyzval k džihádu proti syrské vládě a řekl, že vstup do řad „Svobodné syrské armády“ je „islámská povinnost“.
Efraim Halevy, bývalý šéf Mossadu, izraelské tajné služby, označil Sýrii za Achillovu patu Íránu . Říká, že tato země je předmostím pro šíření jeho vlivu. Něco jako „mini Kominterna“, včetně Hizballah, nyní hlavní síly Libanonu, a Hamas, organizace, která kontroluje pásmo Gazy. 7. února Andrew Quinn, washingtonský korespondent Reuters, označil Sýrii za místo konfliktu mezi západem a arabskými zeměmi na jedné straně, a Ruskem a Íránem na druhé .
Militantní teroristické skupiny jsou hlavní silou těch, kdo se snaží zničit Sýrii, poté, co udělali totéž s Libyí. Zpráva pozorovatelské mise Ligy arabských států v Sýrii (11), zveřejněná v lednu 2012 a západem ignorovaná, říká, že žádná vládou organizovaná potlačování poklidných protestujících, která by vedla ke ztrátám na životech, neexistují, ale že ozbrojené gangy vyhazují do vzduchu dopravní infrastrukturu, státní úřady, mosty a komunikační sítě. Jsou přímo zodpovědné za smrt civilistů.
16. února ruské ministerstvo zahraničí oznámilo, že syrské město Idlib bylo obsazeno ozbrojeným gangem. Tyto informace byly získány od ruských občanů žijících v tomto městě, nacházejícím se na severovýchodě země, nedaleko od hranic s Tureckem.
Takže chlapíci , ktorí včera strieľali do Amerických vojakov sú dnes zasa priateľmi a zásobovaní zbraňami z USA.Hm... _________________ J.
Nepatrí to sem- zdanlivo, ale charakterizuje to ten "zázrak" pravdivej hostórie odohrávajúcej sa nám pred očami. Prečo potom neveriť šokujúcim zmenám v náhľade na ďalekú "sfalšovanú" históriu , keď sme svedkami tohoto...
Návštěva slovenské delegace v Sýrii
Martin Kubala
10.2.2012
Počas 11. až 18. decembra sa skupina 12 ľudí zo Slovenska zúčastnila oficiálnej pozorovateľskej návštevy Sýrie. Dôvodom pozvania a samotnej návštevy bolo - na vlastné oči sa presvedčiť o situácii a pomeroch, ktoré v krajine panujú. Nakoľko sa v našich končinách z médií (bohužiaľ aj tých štátnych) dozvedáme len dezinformácie, fantazmagórie, v lepšom prípade účelovo skresľované informácie - veľa z nás tam išlo so zmiešanými pocitmi. Ja sám som si nebol na sto percent istý tým, čo mi tvrdili moji sýrski priatelia na Slovensku, že tam nie je nič také ako sa hovorí v televízii. Nakoľko som ich poznal dosť dlho a dôveroval som im, tak som túto príležitosť využil.
Samozrejme v krajine nikto nepopieral, že sú tam aj útoky. No tie by som prirovnal svojím rozsahom k nejakej New York-skej prestrelke medzi gangami.
Ale je tu jedno veľké ALE. Je tu obrovský rozdiel v tom, že tieto útoky sú zo strany teroristov na civilné obyvateľstvo.
Sú to jednotky v civile, so zbraňou v ruke a používajú praktiky, ktoré sú vlastné tak al Kaide. A samozrejme armáda je v tejto krajine na to, aby ochraňovala životy svojich obyvateľov. Zdravý rozum nepustí. Prečo by mala armáda hazardovať s bezpečnosťou vlastného štátu?
Keď počujeme z médií ako tam chcú pomocou vojenskej intervencie zaviesť demokraciu, je to hovadina non plus ultra. V tejto krajine už demokracia je. Počas našej návštevy práve prebiehali regionálne voľby (prvé po cca 50 rokoch). Tento rok ich čaká novela ústavy, kde sa má vyškrtnúť článok o vedúcej úlohe komunistickej strany a následne na to majú byť parlamentné voľby. V roku 2014 majú byť prezidentské voľby.
Apropo prezident Assad. Ten tu má nevídanú podporu vďaka svojej politike a reformám, ktoré robí. V mestách sa organizujú niekoľko miliónové manifestácie na jeho podporu. O tom v našich končinách však málokto vie.
Myslím si, že zhruba takých 80 - 90 percent ľudí s ním súhlasí, ostatní sú buď neutrálni alebo proti. Nemám to síce podložené nijakým prieskumom, ale ktokoľvek chce, môže do Sýrie vycestovať a presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Tí viac šikovní si tam taký prieskum môžu spraviť
Rozprávali sme sa aj s guvernérom mesta Latakia, ktorý nám hovoril konkrétnejšie o reformách, ktoré prezident spravil. Jednou z nich bol aj zákon o médiách. Po tejto oficiálnej návšteve som hovoril s členom nášho sprievodu z ministerstva informácií a ten mi prezradil perličku, že pred novelou tohto zákona platilo aj, že keď novinár nepravdivo informoval, išiel za to do väzenia. Niekedy mám pocit, že u nás by sa mal takýto zákon zaviesť.
Na začiatku bola celkom fasa debata o mentalite, historii a zaniku rôznych civilizácií v paralelách k tej našej, ale už sa to zvrháva na ekonomickú debatu...
Niekde som tu hodil a nechce sa mi to hľadať , slová a celé vetné spojenia v Baskičtine. Samotný Baskovia už nevedia čo sú zač a Frantíci so Španielmi sú z nich tiež dávno celí nervózni. Zaraďujú ich raz ku Keltom , raz až kdesi k Arménom a Kavkazu. Možno aj sú odtiaľ , ale vo svojom originálnom jazyku majú napodiv veľa "slovančiny".
BEYCHKA baskycky je BEJČEK česky
URATU je ORAŤ
ZITU je ŽITO
GERABI je žeriav-vták-JEŘÁB- česky
ZAPO je žaba
TCHANEL je čln- foneticky TCHLUN- člun
CHAPLATA je ZÁPLATA
a tak podobne a tak ďalej. Samozrjem si tu už treba riadne preosiať znalosti o staroslovenčine , ale predsa...
A ak tento ofik nápis dvjjazičnej školy nie je slovanské DVYJJEZEK - DVOJJAZYK nech ma parom skára !
Tak som si čítal našu Hiistóriu Slovenska a tieto Jasove články i z tejto uvedenej knihy na str. 20 o Sueboch: "Časť Svébov odtiahla až na západ Európy a v sevsrozápadnej časti Pyrenejského poloostrova založila kráľovstvo, ktoré tam pretrvalo až do druhej poloviny 6. storočia, kedy bolo začlenené do vizigótskej ríše (575). Svébské obyvateľstvo, ktoré zostalo na území Slovenska, sa presunulo z nížin do údolí stredného Slovenska a často sa sťahovalo i na priľahlé výšiny a kopce, kde zrejme hľadalo útočište pred častrými nájazdmi nomádov."
Je to fantázia ako to všetko zapadá i o sv. Dobroslave od pánov Galatíkovcov z Wogastisburg.com, kde je pochovaná (i jej oficiálná DNA Mojmírovcov) v meste Jaco a budú tam olompijské hry 2014. Určite by to stálo za to preskúmať ich staroslovienský jazyk ak sa trochu dochoval.
Jas vieš niečo o Svätoplukovej smrti, čo sa dochovalo, jedine z knihy od L. E. Havlíka Kronika Velké Moravy píše , že zahynul nešťastne....?
No a z histórie tohoto rodu , by bol dobrodružný romána ako hrom!
Podmanickovci
Sága rodu Podmanických
Boli to muži, ktorí vyše sto rokov ovplyvňovali najvyššiu politiku Uhorska. Boli pri tom, keď sa rozhodovalo o osude krajiny, pomohli na trón viacerým kráľom. Mocní a hrdí, no zároveň diplomatickí. Vynikajúci taktici, ktorí vždy vedeli, kedy zaútočiť a kedy zatrúbiť na ústup.
Nielen ľudia tvárnia krajinu, ale i krajina ľudí. Osudy rodu Podmanických sa odvíjajú na rušnej a bohatej tepne Slovenska, na Považí. Na rozdiel od Bašovcov či Bebekovcov sa títo šľachtici málokedy ocitli v izolácii, ktorá by im umožnila upevniť moc a zároveň nadobudnúť nereálne predstavy o svojich možnostiach. Na rušnej obchodnej ceste sa neustále dostávali do kontaktu i konfliktu s mocnejšími. A tak sa naučili ako prežiť. Podmanickovci svoje meno i pôvod odvodzujú od Podmanína, dedinky, prikrčenej pod ozrutným kopcom Manínom. V obci, ktorá má dnes asi 600 obyvateľov sa v 14. storočí narodil prvý známy predstaviteľ rodu Hadrián (1351). Jeho syn Mikuláš patril k verným prívržencom vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil donácie v blízkom okolí rodiska. Vzostup rodu Podmanických teda nie je spätý, ako to bolo v prípade Bebekovcov, s obdobím zmätkov, ktoré nastali v Uhorsku na začiatku 14. storočia po vymretí Arpádovcov, ale naopak, s nasledujúcim obdobím upevňovania panovníckej moci počas vlády Karol Róberta a jeho syna Ľudovíta. Kráľom vyzdvihnutí, stoja verne po jeho boku, aby neskôr pomohli vyzdvihnúť viacerých panovníkov na najvyšší prestol uhorskej krajiny.
Ďalší z príslušníkov rodu, Blažej Podmanický (1420 - 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Keďže Podmanickovci patrili počas Žigmundovej vlády k jeho prívržencom, celkom prirodzene prešli do služieb jeho dcéry Alžbety. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Správa o získaní mocného Považskobystrického hradu v tomto období sú však falošné. Na opevnené centrum moci Podmanickí museli ešte niekoľko rokov počkať. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom vojska Jána Jiskru z Brandýsa, známej armády bratríkov. V dlhotrvajúcej občianskej vojne spolu s českými a poľskými žoldniermi dobýval hrady a pustošil osady na Slovensku. Prívrženec kráľovskej moci sa v spoločnosti neviazaných mužov svojim spôsobom života a zvykmi začal na nerozoznanie podobať lúpežným rytierom. Keďže definitívne upevnenie panovníckej moci bolo v nedohľadne, počas bojov medzi habsburskou stranou a prívržencami domáceho rodu Huňadyovcov, sa Blažej venoval zveľaďovaniu rodovej dŕžavy. Napokon, podobne si počínala väčšina jeho druhov. Mnohí z nich už dávno zabudli, že nebojujú na vlastnú päsť. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svatbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza. Historikom dodnes nie je jasné nakoľko konanie bratríkov ovplyvňovala husitská ideológia a nakoľko podľahli vplyvu prostého kódexu lúpežných žoldnierov. Nevyjasnenou teda ostáva aj otázka husitskej viery vo vzťahu k Podmanickovcom. Hoci nemáme doklady o priamom vplyve tejto herézy na vyznanie príslušníkov rodu, blízkosť jeho členov k českému kultúrnemu konterxtu je zjavná. V listinári Podmanických nájdeme viacero dokumentov v českom jazyku. Viacero majetkov rodu sa nachádzalo na Morave a napokon aj ich považské dŕžavy sa nachádzajú v blízkosti strategických priesmykov, ktoré spájajú Slovensko s jeho západným susedom. Uvoľnená atmosféra vpádov a rabovačiek sa však postupne stala minulosťou v prvých rokoch vlády energického Mateja Huňadyho, známejšieho pod menom Matej Korvín. Syn známeho turkobijcu Jána postupne porazil jednotky bratríkov a zjednotil krajinu. Keďže jeho cieľom bolo vytvorenie mocného štátu, nemohol si dovoliť premrhať taký bohatý ľudský potenciál, aký nesporne predstavovali v bojoch zocelení bratríci. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Mnohí bratríci doplnili v bojoch ustavične sa stenčujúce počty členov povestného Čierneho pluku. Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.
VEĽKÝ SYN BÁJNEHO OTCA
Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Kým príslušníci prvej z nich, reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, cválali v šíkoch bratríkov, Ladislav Podmanický (nie je známy rok narodenia, umrel roku 1488), stavil svoj osud na kartu Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Roku 1467 spolu s ním dobýjal posledný tábor bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. Po urputnom boji dal popraviť bratríckeho vodcu Jána Švehlu. Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý sa aj vďaka nemu bezproblémovo a úspešne "zmenil stranu". V každom prípade, okolnosť, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu. Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy, roku 1458 mu daroval Považský hrad. Podľa povesti ho však od panovníka a po dlhom boji s bývalým majiteľom získal už jeho otec Anton. O tomto Ladislavovom predkovi sa zachovalo málo vieryhodných informácií a tak sa stal vďačným objektom spriadačov napínavých príbehov. V povesti je prezentovaný ako silný, chudobný sedliak z Manína. Ako vieme, nie je to pravda. Sedliakmi Podmanickovci v Antonovom čase neboli už po niekoľko generácií. Povesť však kvôli napätiu potrebuje epickú skratku a tak "zhusťuje" udalosti viacerých časových období. Jej hrdina Anton tak v sebe spája črty Hadriána ako zakladateľa rodu s prvým majiteľom Považského hradu Ladislavom. O skutočných Antonových osudoch sa dozvedáme len nepriamo. Ladislav Podmanický dostal majetky ako odškodné za smrť svojho otca. Je teda pravdepodobné, že Anton zahynul násilnou smrťou v službách Huňadyovcov. Jeho syn priviedol rod k takému rozmachu, že sa stal predmetom ľudových rozprávaní.
TRAJA MUŠKETIERI
Neúnavnou činnosťou v prospech panovníka Ladislav pripravil pôdu trom synom - Jánovi, Štefanovi a Michalovi. Každý z nich, hoci iným spôsobom, sa zapísal do uhorských dejín začiatku 16. storočia, každý z nich sa stal účastníkom vysokej politiky v mimoriadne rušnej dobe, keď sa rozhodovalo nielen o osudoch Uhorska, ale strednej Európy celkovo. Ján a Štefan Podmanicovci sa dali na duchovnú dráhu. Ján získal titul záhrebskho biskupa. V rokoch 1510 - 1512 bol bratislavským županom. Vzdelaný muž a schopný diplomat sa stal dôverným poradcom nerozhodného panovníka Vladislava Jagelonského, v dejinách známeho pod prezývkou kráľ Dobrze. Svoju vernosť potvrdil počas kráľovej choroby roku 1504, keď zabránil zvoleniu Jána Korvína za uhorského panovníka. Odsunul tak od méty najvyššej potomka rodu, ktorému jeho predkovia vďačili za mnoho. Traja bratia sa narodili do rušnej doby. Roku 1526 v bitke pri Moháči padol v boji s tureckým vojskom výkvet uhorskej šľachty. Mladý panovník Ľudovít Jagellonský sa na úteku utopil v močiari. O moc v krajine začala súperiť Osmanská ríša, predstaviteľ Habsburgovcov Ferdinand a vládca Sedmohradska Ján Zápoľský. Obaja kresťanskí vládcovia považovali za potrebné legitimizovať svoj nárok na trón pomazaním a korunovaním za sa uhorského panovníka. Obom s rovnakou ochotou vyhovel Štefan Podmanický (1480 - 1530), ktorý od roku 1512 pôsobil ako nitriansky biskup. Oboch uchádzačov o trón korunoval v Stoličnom Belehrade. Po dlhšom váhaní sa napokon priklonil na stranu Habsburgovcov - zrejme preto, že v oblasti jeho nitrianskeho pôsobiska nadobudli rozhodujúci vplyv. Na rozdiel od politickej obojakosti, vo veciach cirkevných bol neoblomný a stal sa jedným z prvých šíriteľov protireformácie na území Uhorska v čase, keď Lutherovo učenie u nás začínalo ešte len zapúšťať korene. Tretí z bratov, Michal, bol členom dvora Jagellonských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Hoci od narodenia trpel telesnou vadou, spolu s bratom Štefanom sa zúčastnil bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil. Zostali po ňom tri dcéry a synovia Ján a Rafael.
NEPOKORNÍ SYNOVIA
Ján a Rafael boli po otcovej smrti vychovávaní strýkom Štefanom, ktorý ich priučil tajom obratnej diplomacie. Nasledovníci trojice vážených bratov sa v dôsledku rozháraných pomerov v krajine vydali trocha krivoľakejšou a dobrodružnejšou cestou. Z komorníkových synov a synovcov dvoch biskupov sa stali lúpežní rytieri. Tiene ich vplyvných príbuzných, verných panovníkových prívržencov však nad nimi držali ochrannú ruku. Bratia, podobne ako Bebekovci, lavírovali medzi nepriateľskými tábormi Habsburgovcov a Zápoľskovcov. Narozdiel od predošlých, však panovníci ich slovu verili a počítali s nimi. Títo dvaja viťúzi na rozdiel od svojho strýka presadzovali záujmy Jána Zápoľského. Keďže sa tak stalo už počas strýkovho života, môžeme v takejto politike Podmanickovcov vidieť pokus o hru na obe strany. Rod mal svojich zástancov v oboch táboroch. Bratia Podmanickovci teda udatne bránili Jána Zápoľského - hoci prevažná časť Považia bola od roku 1529 v moci habsburského generála Katzianera. Rodová dŕžava Podmanickovcov, ktorej centrom bol pevný Považskobystrický hrad však jeho moci odolala. Bratia privádzali habsburské vojsko do zúfalstva bleskovými výpadmi, počas ktorých spustošili Budatín a dokonca dokázali prejsť do protiútoku a dobyli okolie Lednice. V podstate sa stali neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice. Ich družina pozostávala z niekoľkých stoviek ozbrojencov a podnikali s ňou úspešné výpady až na Moravu a do Sliezska. V očiach jednoduchých ľudí sa stali symbolom odbojnej hrdosti a vzdoru. V tridsiatych rokoch 16. storočia sa bratia dostali do sporu s rodom rytierov Kostkovcov, vodca ktorého, Mikuláš Kostka, vehementne presadzoval reformáciu a stal sa kvôli zaberaniu katolíckych kostolov známy ako tyran kléru. Výpady Podmanikovcov voči nemu v mene katolíckej viery však neboli v súlade s reformačnou orientáciou Sedmohradska. Karta sa postupne začína obracať. Roku 1537 bratia dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku. Tu sa ich osudy rozišli. Ján (1500 - 1545) odišiel do Vesprímu, Rafael ostal na Považí. Obaja však zo svojich sídiel podnikali pustošivé nájazdy. Vyčíňaním bratov sa roku 1542 zaoberal uhorský snem. Podľa jeho rozsudku dostali bratia lehotu dvoch mesiacov na vrátenie neoprávnene získaných majetkov. Po vyriešení majetkových sporov s Kostkovcami požiadavky snemu akceptovali. Roku 1543 ich hrdé sídlo, Považskobystrický hrad, zachvátil skazonosný požiar. Rafael sa rozhodol pristúpiť k veľkorysej prestavbe. Vo vyhorenom sídle sa však cítil bezbranný a tak kvôli svojej bezpečnosti roku 1544 prisahal vo Viedni vernosť Ferdinandovi Habsburskému. Po zmierení s kráľovskou stranou a po Jánovej smrti roku 1545 žil v ústraní a zveľaďoval hrad i panstvo. Kráľovu dôveru si dokázal získať natoľko, že sa roku 1554 stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Pod vládou Habsburgovcov tak napokon v mieri spravoval územie, o ktoré ako lúpežný rytier bojoval. Rafael zomrel 23. februára 1558 vo veku 43 rokov. Jeho náhrobok sa nachádza v považskobystrickom kostole. Okrem početných historiek o výčinoch oboch bratov nám folklór zachoval i ľúbostný príbeh, zaznamenaný barónom Alojzom Medňanským v jeho cestopise Malebná cesta dolu Váhom.
utorom je :Ján Lukačka. Ale aj toto je zaujímavé ...
Bosniakovci
Barón Tomáš Bosniak a palatín Fraňo Vešeléni
Úspešní politici slovenských dejín
Životy Tomáša Bosniaka a Fraňa Vešeléniho stelesňujú všetko, čím žila uhorská politika v 17. storočí: boj proti Turkom aj proti Habsburgovcom. Politické dejiny Uhorska sa od roku 1526 až do roku 1683 takmer úplne kryjú s dejinami Slovenska. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska, v ktorom 250 rokov korunovali uhorských kráľov. Málokto vie, že Bratislava bola hlavným mestom Uhorska dvojnásobne dlhšie obdobie ako Budapešť.
Po porážke uhorských vojsk v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526 a smrti kráľa Ľudovíta II. sa situácia v Uhorsku na 150 rokov výrazne zmenila. Centrálnu časť Uhorska okupovali Turci. Východná časť Uhorska – Sedmohradsko (dnešné Rumunsko na západ od Karpát) – zostala autonómne pod kontrolou uhorskej protestantskej šľachty maďarského a rumunského pôvodu. Slovensko tvorilo v tom čase tzv. kráľovské Uhorsko. Boli sme od roku 1526 až do roku 1683 hranicou západnej civilizácie. Slovensko bolo vystavené tlaku Turkov z juhu a súčasne na Slovensku prebiehala viac ako sto rokov prerušovaná občianska vojna medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou.
Tomáš Bosniak sa narodil v Bratislave pravdepodobne v roku 1572. Už ako chlapec bojoval proti Turkom a v roku 1602 sa stal husárskym kapitánom. Stal sa hradným kapitánom Fiľakovského, Šurianskeho aj Novozámockého hradu. V roku 1604 vypuklo v Uhorsku prvé veľké protihabsburgské povstanie pod vedením sedmohradského veľmoža Štefan Bočkaja. Ten si za svojho hlavného hajtmana vybral práve Tomáša Bosniaka. Keď sa cisár Rudolf II. dozvedel o Bosniakovom pridaní sa k povstalcom, nechal obsadiť Bosniakove hrady. Už v apríli a máji 1605 ich Bosniak dobyl naspäť. V júni toho roku tiahol na čele šesťtisícovej povstaleckej armády na Moravu proti Rudolfovým vojskám, bol však prinútený ustúpiť naspäť na Slovensko. Piateho septembra vyjednal mier s ostrihomským pašom Sinánim. Bočkajovo vojsko v roku 1605 obsadilo celé Slovensko. Cisár preto vo februári 1606 uzavrel s povstalcami mier. Tomáš Bosniak bol členom habsburgskej delegácie, ktorá 11. septembra 1606 uzavrela s Turkami tzv. Žitavský mier, ktorým sa skončila 15-ročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami. Mier bol podpísaný na 20 rokov.
Na znak zmierenia bol Tomáš Bosniak cisárom Rudolfom II. pozvaný na uhorský snem v roku 1607. Nový uhorský kráľ Matej ho vymenoval za baróna a za hlavného župana Tekovskej župy – územia najviac ohrozovaného Turkami. Ďalší uhorský kráľ Ferdinand II. vymenoval Bosniaka za hlavného kráľovského ceremoniára a za hlavného hornouhorského kapitána – čiže vojenského veliteľa Slovenska. Bosniak však túto funkciu neprijal. Poslednou vojenskou výpravou Tomáša Bosniaka bolo potlačenie sedliackeho povstania v roku 1632. V decembri roku 1634 Tomáš Bosniak zomiera a 4. júna 1635 bol usporiadaný jeho štátny pohreb v Nitre. V jeho pozostalosti bolo okrem Šurianskeho, Novozámockého a Fiľakovského hradu viac ako 100 miest, obcí a osád, niekoľko desiatok majetkov v župných mestách a majetok na Morave.
Tomáš Bosniak zachoval po sebe niekoľko listov písaných po slovensky. Jeho deti boli vychovávané po slovensky. Syn Štefan sa stal Nitrianskym biskupom a jeho dcéra Žofia je známou slovenskou kandidátkou na svätorečenie (jej telo sa ani po takmer 400 rokoch po smrti nerozložilo, čo je pri procese kanonizácie jedným z podkladov pre uznanie svätosti). A práve Žofia sa v roku 1629 stala manželkou Fraňa Vešeléniho, v tom čase cisárskeho dôstojníka. Manželia dostali od panovníka ako dar Strečniansky hrad.
Vešeléni sa stal po Bosniakovej smrti hlavným uhorským kapitánom. Bol lojálny k cisárovi a ubránil Slovensko proti viacerým útokom Turkov. V čase povstania Juraja I. Rákocziho (1644) zostal verný cisárovi Ferdinandovi III. a dobyl od povstalcov Muránsky hrad. V roku 1655 sa stal uhorským palatínom. F. Vešeléni bol jedným z veliteľov cisárskej armády, ktorá porazila v roku 1664 pri Sv. Gottharde Turkov, a tým zastavila ich ťaženie na Viedeň. Cisár Leopold po tejto bitke uzavrel s Osmanskou ríšou mier. Vešelénimu a uhorskej šľachte sa však podpísanie mieru nepáčilo, pretože chceli pokračovať v boji – Turci totiž rok predtým obsadili napríklad aj Nové Zámky – Vešeléniho dŕžavu. V roku 1666 preto začal Vešeléni organizovať ďalšie protihabsburgské sprisahanie, ktoré v histórii nesie jeho meno. Na jar 1667 však Vešeléni umrel. Možno to bolo preňho aj lepšie, pretože v roku 1670 dvaja z vodcov sprisahania, P. Zrínsky a F. Frankopán, zradili sprisahancov a v roku 1671 mimoriadny súd odsúdil vyše 200 šľachticov na úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu majetkov. P. Zrínsky a F. Frankopán boli v tom istom roku popravení.
Osobný život Vešeléniho už nebol taký úctyhodný. Pri snahe dobyť Muránsky hrad sa zamiloval do jeho hradnej pani Márie Sečianskej, dokonca k nej chodil na zálety aj počas obliehania Muránskeho hradu. Jeho manželka Žofia sa preto utrápila na smrť. Hneď po dobytí Muránskeho hradu si Vešeléni vzal Sečiansku za manželku a žil s ňou až do svojej smrti. Mária Sečianska bola za účasť vo Vešeléniho sprisahaní zbavená majetku a koniec života strávila v nemilosti.
Tomáš Bosniak a Fraňo Vešeléni boli významnými vojenskými veliteľmi a stratégmi obdobia protitureckých vojen. Nie je známa ani jediná vojenská protiturecká výprava, v ktorej by utrpeli porážku. V Budapešti je po Bosniakovi pomenované námestie (samozrejme - ako Bosnyak tér). Na Slovensku o Tomášovi Bosniakovi či o Fraňovi Vešelénim nikto nevie. Je to nepochopiteľné aj preto, lebo Tomáš Bosniak sa k svojmu slovenskému pôvodu priamo hlásil a minimálne deti Fraňa Vešeléniho z prvého manželstva so Žofiou boli vychovávané po slovensky. Šľachtici slovenského pôvodu zohrávali v sedemnástom storočí v uhorskej politike úplne rovnocennú rolu so šľachticmi maďarského či nemeckého pôvodu. Kto by si o nepravdivosti mýtu o „tisícročnom útlaku Slovákov“ stále nebol celkom istý, nech skúsi odpovedať na jednoduchú otázku: Ako sme mohli trpieť pod maďarským útlakom v čase protitureckých vojen, keď terajšie Maďarsko (kde žila veľká väčšina Maďarov) bolo 150 rokov pod tureckou nadvládou a na Slovensku – teda v kráľovskom Uhorsku – žila veľká väčšina Slovákov?
Keď už sme tu preberali Slovenský podiel na mocenskej správe Uhorska, torchu o tom z blogu slovensko-uhorsko :
" Formovanie šľachty na Slovensku
Problematike vzniku a úlohe šľachty v stredoveku sa v slovenskej historiografii venovala iba okrajová pozornosť, pretože táto výsadná vrstva spoločnosti sa považovala za cudzorodý element v lone slovenského ľudu.
Aj formovanie slovenského etnika sa prezentovalo ako len plebejská záležitosť, na ktorom sa nezúčastňovali vyššie spoločenské vrstvy. Podrobné skúmanie uvedenej problematiky však svedčí o tom, že Slováci v procese etnogenézy prešli rovnakým vývinom ako všetky okolité národy. Na tomto procese, najmä v období včasného stredoveku, participovala aj vedúca vrstva (rodiaca sa šľachta) domáceho pôvodu.
Počiatky formovania šľachty...
...spadajú už do predveľkomoravského obdobia a oprávnene sa spájajú s budovaním Nitrianskeho (Pribinovho) kniežatstva ako dokázateľne prvého štátneho útvaru naddunajských Slovienov. Proces budovania štátu sa nezaobišiel bez násilia vládnucej dynastie voči svojim susedom. Predkovia kniežaťa Pribinu využili porážku Avarov, ktorú im v poslednom decéniu 8. storočia uštedril franský kráľ Karol Veľký a jeho syn Pipin. Pomocou ozbrojenej družiny sa veľmi rýchlo vysporiadali so slabnúcou avarskou mocou a v krátkom čase vytvorili na juhozápadnom Slovensku teritoriálny základ Nitrianskeho kniežatstva. Jeho mocenským a hospodárskym centrom sa stala Nitra. Vrstvu družinníkov tvorili profesionálni bojovníci. Ich pôvod bol rôzny. Väčšina z nich iste pochádzala z prostredia bývalých príslušníkov kmeňovej aristokracie, loajálnych voči panujúcemu kniežaťu. Časť družinníkov mohla pochádzať aj z prostredia slobodného prostého obyvateľstva. Z nich si knieža vyberal jednotlivcov verných vládnucej dynastii s nadpriemernými vojenskými schopnosťami.
Príznačné pre proces vytvárania štátu je aj budovanie územnej organizácie, ktorej základom sa stali opevnené hradiská a k nim prislúchajúce hradské obvody. Časť družinníkov bola potom dislokovaná na týchto hradiskách, kde v mene kniežaťa zaisťovala správu zvereného teritória a vyberanie dohodnutého tribútu.
Nitrianski Slovieni na čele s Pribinom začali veľmi skoro expandovať najmä na východ a juhovýchod, kde sa ich snahy nestretali s vážnejším odporom. Pribina si približne v polovici 20. rokov 9. storočia vzal za manželku kresťanku z Bavorska z rodu Wilhelmovcov a súhlasil s kristianizáciou svojej dŕžavy. Vyvrcholením týchto snáh bolo vybudovanie prvého kresťanského chrámu v Nitrave a jeho slávnostné vysvätenie salzburským arcibiskupom Adalrámom roku 828.
Prirodzený proces budovania vlastnej štátnosti prerušil neočakávaný vpád Mojmíra I. zo susedného staromoravského kniežatstva okolo roku 833. Po prehratom zápase bolo knieža Pribina nútené opustiť aj s väčšou časťou svojej družiny vlastnú krajinu a hľadali pomoc u Frankov.1 Časť príslušníkov nitrianskej vedúcej vrstvy loajálnej voči Moravanom zostala na svojich miestach. Kľúčové pozície v anektovanom Nitrianskom kniežatstve však získali Mojmírovi verní družinníci. Moravania však v zásade nemenili staršie územnosprávne štruktúry vytvorené ešte v časoch Pribinu a jeho predchodcov. Dokonca aj Nitrianske kniežatstvo nestratilo úplne svoju individualitu a stalo sa údelom v panujúcom rode Mojmírovcov.
V období trvania Veľkej Moravy a najmä v časoch vlády kráľa Svätopluka (871 - 894) vyvrcholil hospodársky i mocenský vzostup tunajšej slovienskej spoločnosti. Počet príslušníkov Svätoplukovej vojenskej družiny sa niekoľkonásobne zvýšil a aj ich výzbroj dosiahla vysoký štandard. Správu rozsiahlej dŕžavy zabezpečovali Svätoplukom menovaní župani, ktorí disponovali vlastnými bojovníkmi sídliacimi na strategických miestach jeho ríše.2
Veľký teritoriálny rozsah Veľkej Moravy a vnútorné dynastické rozbroje medzi Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II. výrazne oslabili Veľkú Moravu. Štátna moc sa potom zrútila pod dvojnásobným tlakom zo strany Bavorov a najmä novoprišlého kmeňového zväzu starých Maďarov. Predstavitelia dynastie Mojmírovcov a väčšina ich družiny zahynuli v boji so starými Maďarmi, ktorý sa odohral pravdepodobne v Zadunajsku.3
Nemalý podiel na deštrukcii centrálnej štátnej moci mali aj predstavitelia niektorých regionálnych mocných rodov (starej aristokracie), ktoré si udržali významné postavenie a zrejme aj svoje majetkové domény aj v období vrcholného rozmachu Veľkej Moravy. Nie všetci boli začlenení do kniežacej družiny, a preto časť z nich zrejme bez vážnejšej ujmy prežila strašnú porážku veľkomoravskej vojenskej moci rokoch 905 - 906.
Časť tejto veľkomoravskej aristokracie...
... využila zmenenú situáciu a začala sa otvorene spájať s bojovnými Maďarmi. Spoločne s nimi sa zúčastňovali na koristníckych výpravách do západnej Európy. Spojenectvo s Maďarmi im umožnilo prežiť a udržať si aj isté mocenské pozície na území Slovenska, ktoré ešte nebolo trvalo zaujaté Maďarmi, ale tvorilo iba ich záujmovú sféru.4 Svedčia o tom napokon aj archeologické nálezy staromaďarských jazdeckých hrobov z prvej polovice 10. storočia. Z ich rozmiestnenia vyplýva, že strážne osady neprekročili na severe líniu Bratislava - Trnava - Hlohovec - Nitra - Levice - Lučenec - Moldava nad Bodvou - Trebišov. Na sever od tejto línie sa zachovala nielen staršia sídlisková štruktúra, ale aj územnosprávna organizácia, na čele ktorej stáli domáci veľmoži.
Hypotézu o existencii miestnej slovenskej vedúcej vrstvy po páde Veľkej Moravy vyslovil už dávnejšie Daniel Rapant.5 Z jeho strany išlo skôr o intuíciu, pretože začiatkom 50. rokov tohto storočia sa nemohol pri svojom tvrdení oprieť o žiaden konkrétny historický ani archeologický údaj. Až systematické výskumy veľmožských dvorcov v Ducovom pri Piešťanoch a neskôr aj v Nitrianskej Blatnici, ktoré realizoval v priebehu 70. rokov Alexander Ruttkay, jednoznačne potvrdili staršiu Rapantovu hypotézu.6 Zároveň spresnili aj chronológiu postupného začleňovania územia juhozápadného Slovenska do organizačného rámca rodiaceho sa uhorského štátu.
Starí Maďari podľa svedectva archeologických nálezov prekročili Dunaj a začali umiestňovať strážne jednotky na juhozápadnom Slovensku až v priebehu 20. rokov 10. storočia. Následne v priebehu 30. a 40. rokov sa v tomto priestore objavujú prvé osady jednoduchého maďarského ľudu, ktoré sa vklinili medzi starousadlé obyvateľstvo. Gy. Györffy vo svojich prácach predpokladá, že územie Nitrianskeho kniežatstva sa stalo korisťou kniežacej dynastie Arpádovcov. Najstaršie uhorské naračné pramene však svedčia, že Nitriansko pôvodne zaujal staromaďarský náčelník Lél, ktorý očividne nepochádzal z rodu Arpádovcov a zdržiaval sa v priestore medzi Nitrou a Hlohovcom.7 Roku 955 sa Lél spoločne s Bulčuom a Šúrom zúčastnili koristníckej výpravy do nemeckých krajín, kde pri Lechu utrpeli katastrofálnu porážku. Vojvodcov zajali a neskôr popravili. Ich územia zaujali Arpádovci. Nitriansko sa tak stalo súčasťou arpádovskej domény až po roku 955, konkrétne Arpádovho vnuka Takšoňa, ktorý začal proces integrácie rozdrobených kmeňových území do väčšieho celku. V tomto diele úspešne pokračovali jeho synovia Gejza a Michal od začiatku 70. rokov 10. storočia. Gejza ako starší zo synov sa stal veľkokniežaťom a jeho mladší brat Michal získal údel v Nitre.
Práve s pôsobením Michala vo funkcii údelného kniežaťa treba spájať intenzívnu snahu o preniknutie rodiaceho sa uhorského štátu hlbšie do horských údolí a kotlín Karpát. Tu samozrejme narazil na odpor miestnych veľmožov. Medzi nimi mali najvýznamnejšie postavenie nitrianski Poznanovci a na juhu stredného Slovenska Huntovci. Tieto starobylé rody majú zrejme ešte veľkomoravský pôvod a ich predkovia si vybudovali svoje mocenské pozície ešte za vlády kráľa Svätopluka. Arpádovec Michal pri expanzii posunul svoju doménu smerom na sever až po dvorec v Ducovom, ktorý vyvrátil a následne ovládol aj stredné Ponitrie a na hraniciach svojej domény usadil strážne jednotky (Uherce, Uhrovec). V ďalšej fáze svojho postupu sa zrejme dostal až k Trenčínu a začal sa tlačiť aj na hornú Nitru. V tejto vypätej atmosfére však pravdepodobne došlo k vyjednávaniam medzi miestnymi veľmožmi a Michalom. Podmienkou zastavenia vojenskej konfrontácie bolo poddanie sa domácich veľmožov Michalovi a uznanie úplnej suverenity údelného kniežaťa nad ich bývalými doménami. Za odmenu im Michal ponechal časť ich pôvodných majetkov ležiacich v oblasti stredného a severného Ponitria, v hradnianskom archidiakonáte, hornom Turci a Rajeckej kotline.8 Nitrianski Poznanovci zavčasu pochopili, že vzdorovanie silnejšiemu protivníkovi nemá zmysel. Preto sa zmierili so stratou vlastnej suverenity a stali sa mocnými veľmožmi na dvore Arpádovca Michala v Nitre.
Z určitých indícií je zrejmé, že nitrianski Poznanovci neprestali byť ani v priebehu 10. storočia kresťanmi. Na ich opevnených dvorcoch fungovali aj v tomto búrlivom období kostoly (Nitrianska Blatnica, Šišov, Vyšehrad) a práve Poznanovci sa v poslednej štvrtine 10. storočia ujali chátrajúceho benediktínskeho kláštora pod Zoborom a stali sa jeho svetskými patrónmi. Obnovili tu kláštornú komunitu a opátstvu udelili viacero majetkov, ktoré vyčlenili zo svojej pozemkovej držby.9
Obdobné postavenie ako Poznanovci...
... na juhozápadnom Slovensku mali aj Huntovci v oblasti stredného Poiplia. Zo zakladacej listiny pre benediktínske opátstvo v Bzovíku je zrejmé, že Huntovci disponovali s dedičnými rodovými majetkami (hereditarium), majetkami získanými kúpami od drobných susedných vlastníkov a majetkami, ktoré získali ako donácie od prvých arpádovských kráľov. Pritom je príznačné, že v ich pozemkovej držbe prevažovali dedičné rodové majetky, ktoré mali ešte preduhorský pôvod.10
Poznanovci i Huntovci vydržali v službách Michala až do jeho predčasnej smrti okolo roku 995, keď bol na príkaz svojho staršieho brata Gejzu zrejme zavraždený. Novým údelným kniežaťom v Nitre sa stal Gejzov syn Štefan. Spolu s ním prišla do Nitry aj jeho bavorská manželka Gizela s početným nemeckým sprievodom. Štefan a jeho žena sa stali horlivými kristianizátormi a postarali sa o obnovenie polorozrumenej biskupskej Katedrály sv. Emeráma a zriadili na hrade prepoštstvo. Medzi mladým Štefanom a domácimi veľmožmi Poznanom a Huntom sa vytvorili v rozpätí krátkeho času (995 - 997) veľmi pevné osobné väzby. Ich pevnosť sa preverila už roku 997, keď po smrti veľkokniežaťa Gejzu vystúpil s nárokmi na vládu príslušník vedľajšej vetvy Arpádovcov Kopáň, ktorý zosnoval otvorené povstanie proti mladému Štefanovi. Ten sa v čase najväčšej núdze uchýlil k svojim verným vojvodom (duces provinciales) Poznanovi a Huntovi. Títo predstavitelia dvoch významných veľmožských rodov spoločne so svojimi vojenskými družinami značne posilnili vojenskú hotovosť Štefana, ktorej úderné jadro tvorili nemeckí rytieri zo sprievodu jeho manželky Gizely. Štefan neobmedzenú dôveru voči Poznanovi a Huntovi vyjadril aj tým, že oboch vojvodov ustanovil za svojich telesných strážcov. Spojené vojská potom pri Vespréme porazili vzbúreného Kopáňa.11
Po porážke šomoďského vojvodu Kopáňa neobyčajne vzrástol vplyv vojvodov Poznana a Hunta na veľkokniežacom dvore v Ostrihome. Obaja získali na území Nitrianskeho údelného kniežatstva ďalšie majetky ležiace najmä v jeho južných oblastiach. Poznan i Hunt sa neustále pohybovali v Štefanovej blízkosti a mali značný vplyv na jeho rozhodnutia. To sa nezmenilo ani po Štefanovej korunovácii za prvého uhorského kráľa v roku 1000.12
Vojvodovia Poznan a Hunt...
... by ako jednotlivci nedosiahli nič, keby za nimi nestála sila a početnosť celého rodového príbuzenstva. Obaja veľmoži mali nepochybne okrem najbližších príbuzných aj širšie rodové príbuzenstvo, ktoré sa tiež (aj keď v menšej miere) podieľalo na nových donáciách od prvých Arpádovcov. Od 11. storočia sa oba rody vyvíjali v dvoch základných líniách. V prvej línii išlo o priamych potomkov samotných vojvodov Poznana a Hunta, ktorí mali právo používať označenie de genere Poznan a de genere Hunt neskôr od 12. storočia de genere Hunt-Poznan. V tejto priamej línii sa tradične dedili okrem pôvodných rodových majetkov aj donáciami získané prédiá od prvých arpádovských kráľov, významné hodnosti na kráľovskom dvore, patronát nad zoborským a bzovíckym kláštorom.
Popri tejto hlavnej rodovej línii existovalo aj širšie príbuzenstvo rodu Poznanovcov a Huntovcov, ktoré sa nepodieľalo na rozsiahlych nových donáciách. Tomuto príbuzenstvu sa v rámci deľby pôvodných rodových majetkov ušli pomerne rozsiahle prédiá pozostávajúce z 5 až 7 osád, na ktorých sa potomkovia bočných línií Poznanovcov a Huntovcov najneskôr v priebehu 12. storočia trvalo usadili. Podľa nových sídelných majetkov boli pomenované nové samostatné rody. Ich príslušníci už v 13. storočí stratili povedomie spoločného pôvodu s užším priamym potomstvom veľmožských rodov Poznana a Hunta.13
Najstaršie genealogické údaje...
... o užšom i širšom príbuzenstve rodu Poznanovcov nám zachovali tzv. Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. V prvej sa uvádza 12 nitrianskych veľmožov, ktorí mali prísahou potvrdiť práva udelené zoborskému opátstvu kráľom Štefanom I. (Svätým). Minimálne prví štyria z týchto veľmožov pochádzali z rodového príbuzenstva Poznanovcov. Príznačné je, že všetci z nich zastávali dlhší čas hodnosť nitrianskych županov. Na prvom mieste sa uvádza veľmož Una, na druhom Bača (Bacha), ktorého na základe menného faktora môžeme identifikovať ako predka šľachtického rodu Vašardických, vlastniacich majetky aj na pravej strane Váhu v Bratislavskej stolici v okolí Lovčíc. Ďalší dvaja svedkovia boli pokrvní bratia Dedo (Deda) a Kačä (Cace), synovia komesa Bukvena. Podľa všetkého práve títo dvaja vznešení starci (obaja mali v čase vydania listiny už okolo 80 rokov) boli vnukmi Poznana.14 K tomuto záveru nás opäť vedie menný faktor, pretože spomínané mená frekventujú medzi príslušníkmi tzv. užšej poznanovskej línie v priebehu 13. storočia. K spomínanej užšej línii nesporne patria aj kniežatá kráľovstva (principes regni) Mojžiš (Moyses) a Kozma (Cosma), ktorých roku 1113 vyhľadal zoborský opát Godfrid, aby dosvedčili majetkovú držbu kláštora.15 O Kozmovi vieme exaktne, že pochádzal z Poznanovho rodu a patril medzi popredných uhorských veľmožov. Roku 1123 viedol odpor veľmožov proti kráľovi Štefanovi II. na výprave v Haliči. Mojžiš bol pravdepodobne jeho brat, prípadne bratranec. Boli potomkami Deda a Kaču. Kozma zastával zrejme vyššiu hodnosť na kráľovskom dvore a Mojžiš bol začiatkom 12. storočia dlhoročným nitrianskym županom. Kozma a Mojžiš žili pravdepodobne do polovice 12. storočia. Potomkom jedného z nich (najpravdepodobnejšie Kozmu) bol Poznan, ktorý po sebe zanechal viacerých synov. Menovite je známy iba Farkaš (Vlk), ktorý zostal bez mužského potomstva a okolo roku 1164 - 1165 odkázal svoje pozemkové vlastníctvo benediktínskemu kláštoru vo Svätom Beňadiku.16
Možno predpokladať, že Farkašovými bratmi boli Čanád, ktorému patrili majetky v okolí Nitrianskej Blatnice, najstarší známy predok Forgáčovcov Ivanč a Tomáš, predok svätojurských a pezinských grófov. K potomstvu Mojžiša (Mojša) s najväčšou pravdepodobnosťou patrili šľachtici zo Seku a Šišova-Hradnej. Najvýznamnejšie postavenie z celého rodového príbuzenstva dosiahol začiatkom 13. storočia jednoznačne nitriansky župan Tomáš a jeho synovia Alexander a Sebeš. Najmä Alexander a Sebeš ako verní stúpenci vojvodu Ondreja v jeho zápase s kráľom Imrichom získali v rokopch 1206 - 1218 ohromný pozemkový majetok najmä na území Bratislavskej župy. Pri ostatných predstaviteľoch jednotlivých vetiev rodu Hunt-Poznanovcov sme nezaznamenali taký majetkový prírastok ako v prípade župana Tomáša a jeho synov. Iba v línii reprezentovanej komesom Mikulášom a jeho synom bánom Bečendom (šišovsko-hradnianska vetva) možno hovoriť o zaokrúhlení rodovej držby v oblasti Suchej doliny a v hradnianskom archidiakonáte.
Zásadný význam pre poznanie tzv. užšej poznanovskej línie rodu má listina nitrianskej kapituly z roku 1247.17 Dôvodom jej vydania bola skutočnosť, že sa šľachtici z Nýroviec - Gregor, syn Štefana a Fabián, syn Mojša - rozhodli predať svoj dedičný majetok nazvaný Medered v rozsahu dve a pol poplužia šľachticom z dediny Kapornok (dnes v Maďarsku). Keďže išlo o časť rodového dedičného majetku, s jeho predajom museli vysloviť súhlas zástupcovia celej užšej poznanovskej rodovej línie. Medzi nimi sa menovite spomínajú: Abrahám, syn župana Sebeša za svätojurskú a pezinskú vetvu Poznanovcov, Beňadik zo Seku za vetvu sečiansko-bučiansku, župan Bečend za líniu hradniansku a Natovi synovia Šimon a Peter za vetvu šišovskú. Prekvapujúca je absencia zástupcov forgáčovskej a novosadskej vetvy rodu, ktorých tiež považujeme za potomkov užšej poznanovskej línie. Ak by sme mali rekonštruovať pôvodnú majetkovú držbu všetkých vetiev rodu približne v polovici 13. storočia, dospeli by sme k poznatku, že rádovo ide o mnoho desiatok dedín. Na väčšinu z týchto majetkov však nemali Poznanovci žiadne donačné listiny. Ich nespochybniteľné vlastníctvo sa však už v tomto čase všeobecne rešpektovalo, lebo išlo o dedičné rodové majetky (hereditarium) patriace Poznanovcom už najmenej 7 - 8 generácií.
Zdá sa, že v priebehu 11. storočia Poznanovcov v dvorskej kariére predčili potomkovia vojvodu Hunta, ktorí sa pohybovali v najvyšších dvorských kruhoch. Komes Lampert II. sa dokonca stal švagrom uhorského kráľa Ladislava Svätého, keď si vzal za ženu jeho sestru Žofiu. Lampertova závratná kariéra skončila roku 1132 vo vojenskom tábore pri rieke Slanej, keď ho spoločne so synom Bíňom zabili rozzúrení prívrženci Bela II. Slepého. Huntovo potomstvo už za Štefana I. získalo aj majetky na juhozápadnom Slovensku. Konkrétne to bola tzv. bíňanská vetva rodu, ktorá mala okrem Bíne rozsiahle majetky na hornej Nitre, v Rajci a na strednom Považí. Je možné, že tieto majetky "vyženili" od Poznanovcov. Tak došlo v polovici 12. storočia aj k "fúzii" dovtedy samostatných rodov Poznanovcov a Huntovcov do jediného rodu - Hunt-Poznan. Jeho príslušníci mali okrem už spomínaných majetkov na území Slovenska aj rozsiahle majetky v Biharsku, ktoré však evidentne získali až vďaka donáciám arpádovských údelných kniežat v priebehu 11. storočia.18
Otázka etnickej príslušnosti Hunt-Poznanovcov je zložitá. Maďarská historiografia sa touto otázkou nikdy vážnejšie nezaoberala a uspokojila sa s konštatovaním kronikára Šimona z Kézy o ich švábskom (nemeckom) pôvode. Už pred viac ako 40 rokmi Juraj Hodál presvedčivo dokázal ich slovanský (slovenský) pôvod.19 Aj z dnešného pohľadu výskumu možno tieto závery akceptovať, okrem hypotézy, že ide o potomstvo Mojmírovskej dynastie. V celom súbore osobných mien Hunt-Poznanovcov v rozpätí 11. - 13. stor absentujú akékoľvek náznaky nemeckej formy rodových mien. Naopak, veľmi výrazná slavicita je zreteľná v oboch vetvách rodu až do začiatku 14. storočia. Pritom však nechceme tvrdiť, že všetci Hunt-Poznanovci boli iba Slováci. Tí, ktorí sa pohybovali pri kráľovskom dvore, prípadne získali majetky v maďarskom etnickom prostredí, sa zákonite prispôsobili dominantnému etniku. Potomstvo vedľajších vetiev rodu usadené v slovenskom jazykovom prostredí si prirodzene uchovalo svoju pôvodnú etnicitu. _________________ J.
Registrace: 12.7. 2009 Příspěvky: 2333 Bydliště: Severni Karolina USA
Zaslal: pá únor 17, 2012 10:56 am Předmět:
Ale to jsem nemyslel ja jsem narozen jako Cechoslovak a tak od kolebky jsem slysel tyhle dva jazyky a pak jasne postupnym skolenim jsem nabral dalsi jako rustinu a nemcinu, nebot jsem bydlel 16 km od rakouskych hranic a jasne s nastupem pocitacu jsem se naucil anglicky a pak jsem studoval dalsi jazyky jak jsem se potuloval svetem ono se toho hodne zapomene ,kdyz se to nepouziva a pres rustinu jsem se dostal k dalsim slovanskym jazykum atd a tak si to mohu cist na pocitaci, nebo poslouchat youtube v tech jazycich byvale Jugoslavie, kde jsem take stravil nejaky ten cas....na Skype se mohu bavit s celym svetem ......nakonec moje teta byla ze Slovenska z Turzovky a tak ja nemam rad nacionalismus co v Evrope vladne a ta mela dceru so jeji dcera se vdala do Spanelska ja si ji nepamatuji,moji spoluzaci ted dost jich maka v Nemecku i kdyz kazdy dem autem dojizdeji domu a nekteri to tak delaji leta .....
Registrace: 21.12. 2011 Příspěvky: 447 Bydliště: Svätý Jur
Zaslal: pá únor 17, 2012 8:58 am Předmět:
alwarez napsal:
V jakem jazyce jsi to cetl????
Čítal som to slovensky, ale ak máš na mysli aj moju znalosť českého jazyka, tak čítam asi viac českých prekladov. Je to z dôvodu, že v českom jazyku vychádza viac kníh z môjho žánru (sci-fi a história). Po česky aktívne čítam asi od 10 rokov (mám 39), na vojenčine som robil pisára na štábe kde som písal výlučne po česky.
Registrace: 21.12. 2011 Příspěvky: 447 Bydliště: Svätý Jur
Zaslal: pá únor 17, 2012 8:31 am Předmět:
Plus toho spisovateľa je, že jeho hrdina nie je Barbar Conan, ale človek s chybami aké máme aj mi, vyslovene odporúčam prečítať, jeho fantasy nie je v americkom štýle. A spomínaná séria s kapitánom Báthorym popisuje celkom slušne reálie 17. storočia. Posudzujem to na základe mojich amatérskych vedomostí, bol by som rád ak si to prečíta niekto fundovanejší ako ja, chcel by som vedieť či to čo opisuje bolo naozaj tak. Vyšlo to aj česky.
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra. Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru. Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru. Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru. Nemůžete hlasovat v tomto fóru.
Diskusní fórum
FAQ
Hledat
Seznam uživatelů
Uživatelské skupiny
Registrace
Osobní nastavení
Přihlásit se pro kontrolu soukromých zpráv
Přihlášení
-ako z textov vyplýva -mi sme boli Germáni)
